2015


Bélovi Bartókovi je slovenská hudobná kultúra zaviazaná tak, ako máloktorej inej osobnosti jeho formátu. Azda najlepší spôsob, ako sa mu zavďačiť, je hrať jeho hudbu. Skvelým príkladom bol klavírny recitál Magdalény Bajuszovej v rámci cyklu (Ne)známa hudba 13. 5. Dramaturgia bola zacielená na Bartókove klavírne skladby pracujúce s melódiami ľudových piesní – slovenských aj maďarských, no s prevahou slovenského materiálu. Pohľad do programového bulletinu mi spočiatku vnukol otázku, či je z dramaturgického hľadiska vôbec únosné uvádzať celý 3. a 4. zväzok klavírnej zbierky Deťom, to znamená 39 skladieb, naraz. Odpoveď bola na moje malé prekvapenie kladná. Jednak vďaka kontrastom medzi piesňami, ktoré si Bartók vybral (z vlastného zberu na našom území a z rôznych slovenských zbierok, vrátane Medveckého priekopníckej monografie Detva) a zoradil, a tiež vďaka interpretácii. Klaviristka logicky preniesla dôraz na melodickú líniu a vynikajúco vypracovanou artikuláciou dokázala prostredníctvom klavírneho zvuku takmer „tlmočiť“ texty piesní. Okrem toho veľmi vkusne a prirodzene vystihla parlandový štýl melódií, čím jej hra získala punc autenticity, akú podľa mňa môže dosiahnuť iba interpret, ktorý ovláda jazyk a idiomatiku nášho folklóru. Drobné, didakticky zamerané skladbičky tak mali všetko, čo bolo treba – iskru, potrebný ťah aj vtip.

(Robert Kolář, HŽ 2015/6, s. 5, KA 13. 5. 2015)


Albrechtovský violový večer

Je známe, že syn Alexandra Albrechta Ján bol okrem iného hráčom na viole a v pozitívnom zmysle fanatikom, pokiaľ ide o literatúru o tomto nástroji a jeho repertoár. Spomínam si, že v časoch, keď som ako študent pomáhal pri katalogizovaní hudobnín v albrechtov skom dome, natrafil som na viacero zaujímavých publikácií venovaných práve viole. Niet preto divu, že „Hansi“, ktorý ako violista absolvoval VŠMU v roku 1954, motivoval otca k písaniu skladieb pre svoj nástroj. A hoci vo väčšine prípadov išlo o transkripcie starších skladieb, vznikol tým segment tvorby, ktorý bol v tom období v slovenskom kontexte celkom ojedinelý.
Večer v Pálffyho paláci patril 13. 10. v pravom zmysle neznámej hudbe v podaní známych interpretov – violistky Veroniky Prokešovej a klaviristu Maroša Klátika . Diela na programe boli napísané z rôznych podnetov, a tým bola rôznorodá aj ich „ambicióznosť“ a úroveň technických požiadaviek na interpretov. Dramaturgickými dominantami boli transkripcie troch Albrechtových piesní z konca prvej dekády minulého storočia a záverečná Suite Concertante z roku 1952. V istom zmysle predstavovali dva protipóly – formát neskororomantickej piesne, kde je vokálny part bez zásadnejších zmien podrobený inštrumentálnej adaptácii, a sled inštrumentálne poňatých koncertantných kusov s virtuóznym charakterom. Musím skonštatovať, že prvý z nich bol v daný večer esteticky pôsobivejší; úpravy piesní Heimkehr, Reue a balady Der Verdammte s ich kvetnatou regerovskou harmóniou a temne zafarbenou melanchóliou padli viole ako uliate. Krásne zamatový „hlas“ Prokešovej nástroja najmä v spodných polohách dokonale súznel s atmosférou piesní. V expresívne vypätejších okamihoch síce vznikal medzi violou a klavírom problém zvukovej disproporcie (viola predsa len ťažko môže konkurovať forte ženského sopránu), v každom prípade sa však ukázalo, že ide o skladby hodné viac než len jedného predvedenia.

(Robert Kolář, HŽ 2015/11, s. 4, KA 13. 10. 2015)