Albrechtovci

Alexander Albrecht (1885–1958) patril k štvorici Bratislavčanov, ktorí sa rozhodli zasvätiť svoj profesionálny život hudbe. Kým Franz Schmidt spojil svoje štúdiá i profesionálny život s Viedňou, Ernő Dohnányi, Béla Bartók a Alexander Albrecht pokračovali v hudobných štúdiách v Budapešti, kde sa ich ťažiskovými pedagógmi stali klavirista István Thomán, skladateľ Hans Koessler, učiteľ komornej hry violončelista David Popper a dirigent Ferenc Szandtner. Kým Dohnányi a Bartók po ukončení štúdií zostali v Budapešti, Albrecht pokračoval v štúdiu organovej hry vo Viedni a svoj profesionálny život spojil natrvalo s Bratislavou. Bol organistom Dómu sv. Martina, učiteľom na Mestskej hudobnej škole, od roku 1921 pôsobil ako dirigent a riaditeľ Cirkevno-hudobného spolku pri Dóme sv. Martina a riaditeľ Mestskej hudobnej školy. Stal sa tak kľúčovou osobnosťou hudobného života Bratislavy v medzivojnovom období a tvorcom základov domácej profesionalizácie hudby.

Stála organizačná, dirigentská a pedagogická činnosť boli síce vyčerpávajúce, neuhasili však Albrechtovu skladateľskú žilu, ktorá sa začala prejavovať už vo veľmi útlom veku. Jeho prvým učiteľom hudby bol o štyri roky starší spolužiak Béla Bartók, u ktorého v Budapešti neskôr absolvoval klavírnu hru. Koessler orientoval svojich žiakov na logické princípy hudobného rozvíjania, dialektiku kontrapunktu a harmónie, a tieto prvky sa stali stálou súčasťou Albrechtovej skladateľskej palety. Albrechtova generačná príslušnosť k priekopníkom novej hudby i veľký obdiv k objavom prírodných vied ho postupne viedli k hľadaniu nových ciest i k jasnému definovaniu svojho hľadačstva. Albrecht sa tak stal priekopníkom moderny v bratislavskom konzervatívnom prostredí a jeho tvorba – na rozdiel od ostatných hudobných aktivít – si získavala spoločenské pochopenie a uznanie oveľa ťažšie. V Albrechtovom diele dominovali komorné skladby, ktoré sporadicky vystriedali orchestrálne či vokálno-symfonické diela. Hoci boli jeho diela nepočetné, mnohokrát práve ony predstavovali vrcholy našej novodobej hudobnej kultúry.

V posledných rokoch života sa Alexander Albrecht, postihnutý ťažkou chorobou, venoval najmä bilancii svojho života v úvahách, ktoré vznikli zväčša v nemocničných priestoroch. Mimo nemocnice však napísal aj sériu skladieb pre svojho syna Jána a jeho najbližších priateľov.

  „Albrecht bol revolucionárom medzi malomeštiakmi, skeptikom v chráme, liberálom v diktatúre, internacionalistom v nacionalizme. Mnohé z jeho diel sa nedočkali predvedenia, iné zasa odpočívali, lebo boli tak alebo onak neaktuálne. Jeho návrat a znovuprijatie bez výhrad prišli až v čase, ktorý už nebol preňho prítomnosťou, keď sa jeho nesporné novátorstvo stalo už historickým faktom, keď bolo ostrie jeho prínosu zakryté novými dokumentmi vývoja a keď jeho dielo možno hodnotiť už len chápajúcim pohľadom na minulosť,“

týmito slovami zhodnotil vzťah Alexandra Albrechta voči svojmu spoločenskému prostrediu Ján Albrecht v článku venovanému 30. výročiu úmrtia svojho otca. 

Boli to veľmi mierne slová. Skutočnosťou je, že jedinou inštitúciou, ktorá sa venovala oživovaniu tvorby Alexandra Albrechta, bol práve Ján Albrecht. A jediným kapitálom, ktorý mohol na túto úlohu obetovať, bol jeho učiteľský plat.

Boli to tiež veľmi presné slová. Nikdy nevznikol most medzi malomeštiakmi, dogmatikmi, diktátormi či nacionalistami a Albrechtovou hudbou. Spomínanými charakteristikami Hansi popísal postoje voči kultúre, dominujúce počas aktívneho života jeho otca, teda na sklonku monarchie, počas 1. československej republiky, počas Slovenského štátu i počas budovania socialistického Československa, ktorého sa dožil ako penzista.

Máloktorá hudba tak dokonale vyhovuje charakteristike „neznáma hudba“ ako práve hudba Alexandra Albrechta. Kým v spomínaných režimoch bola Albrechtova tvorba obchádzaná, no trpená, v postkomunistickom Slovensku sa stala skutočnou neznámou a naše inštitúcie jej nevenujú nijaký priestor dokonca ani pri okrúhlych výročiach autora. Ak mal Ján Albrecht pravdu, tak charakter našej kultúrnej súčasnosti udávajú malomeštiaci, dogmatici, diktátori a nacionalisti v takej miere, aká bola za monarchie, za 1. republiky, za Slovenského štátu a dokonca i za reálneho socializmu priam nepredstaviteľná.

Slovenský pedagóg, violista, muzikológ a estetik Ján Albrecht (1919–1996) čerpal podnety na rozvoj svojej mnohostrannej aktivity z rodinného prostredia s bohatou umeleckou tradíciou. Ako syn skladateľa a dirigenta Alexandra Albrechta vyrastal obklopený hudbou. V jeho rodnom dome bola hudba každodenným hosťom. Aktívne muzicírovanie, pestovanie komornej hudby, tvorí základ jeho umeleckých zážitkov i prvé podnety pre samostatnú reflexiu o umení. Obdobie puberty prinieslo Jánovi Albrechtovi nové zážitky. K láske k hudbe sa pripojila láska k výtvarným umeniam a štúdium matematiky. V období formovania osobnosti obohacoval svoj zážitkový svet štúdiom výtvarneho umenia, krásnej literatúry, štúdium matematiky zasa vytvorilo základ pre exaktnú introspekciu a formuláciu myšlienok jeho neskorších prác.

Ján Albrecht bol verejnosti známy predovšetkým ako pedagóg. Pedagogike sa skutočne venoval po celý svoj život (hra na viole, komorná hra, teória interpretácie, dejiny hudobných štýlov); pôsobil na FFUK, VŠMU, Pedagogickej fakulte UK v Trnave, Konzervatóriu v Bratislave). Nikdy nemohol obhájiť svoju odporučenú kandidátsku prácu, mal pozastavený pracovný postup a do penzie odišiel ako odborný asistent. Jeho pedagogickú prácu však charakterizuje priamy vzťah k študentovi, otvorenosť, pripravenosť k spoločnému riešeniu problémov či nenápadné usmerňovanie študenta podľa jeho vlastných dispozícií. Spolupráca na hodinách sa pritom takmer vždy zmenila na priateľskú spoluprácu po ukončení štúdií. Neformálnym vzťahom k študentom, kritickou sebairóniou, obetavosťou a láskou k umeniu vytváral atmosféru, v ktorej vyrastali generácie dnešných aktívnych interpretov, muzikológov i skladateľov. 

Dom otvorených dverí – tak sa hovorievalo bytu profesora Albrechta, pretože mladí ľudia tu po desaťročia nachádzali podporu pri svojich prvých umeleckých snahách, ako aj možnosť oboznámiť sa aktívnou hrou s množstvom hudobných diel všetkých štýlových období a formovať svoje vlastné umelecké náhľady. Tento byt bol najavantgardnejšou inštitúciou Bratislavy – v celom meste sa neodohralo toľko premiér ako práve tu. Mená Machaut, Dufay, Ockeghem, Obrecht, Gabrieli, Monteverdi, Speer, Telemann, Vivaldi, Bach, Rameau etc., sa zhmotnili v dome pána Albrechta, pri muzicírovaní.

Aj aktivita Albrechta-interpreta bola úzko spätá s pedagogikou. Od ukončenia štúdia hry na viole roku 1954 pôsobil ako aktívny interpret a iniciátor vzniku viacerých komorných telies (sláčikové trio, sláčikové kvarteto). Táto aktivita vyvrcholila roku 1973 založením súboru Musica aeterna. Náročná dramaturgická práca a vyhranený interpretačný rukopis súboru je výsledkom Albrechtovej hudobnohistorickej akríbie, interpretačnej skúsenosti, ale i pedagogického majstrovstva.

Bohatá interpretačná prax vtisla svoju pečať i Albrechtovmu muzikologickému dielu. Albrecht-muzikológ sa zaoberal predovšetkým hudobnou históriou. Problematika štýlovej interpretácie ho priamo viedla k úvahám o hudobnej štruktúre diel a bohatá erudícia mu umožňovala vidieť každý jedinečný hudobný jav v jeho historickej podmienenosti.

Albrechtova aktivita v oblasti estetiky predstavuje systémové vyvrcholenie jeho mnohostrannej aktivity. Výsledky Albrechtových úvah neraz prerastajú rámec estetiky a prostredníctvom reflexie o ľudských produktoch prinášajú vlastne prenikavý pohľad na samotného človeka.

Otvorený vzťah ku svetu, ľudská sebairónia, sviežosť ducha a túžba po objavovaní neznámych zákonitostí – to sú charakteristiky Jána Albrechta-človeka i Albrechta-pedagóga, interpreta, muzikológa, historika a estetika.

 Vladimír Godár

pozrite si tiež

http://www.albrechtforum.eu/sk/Intro