2017

Východoslovenské piesne na Albrechtine

Myšlienka vytvoriť cyklus koncertov skladateľov, ktorí žili a tvorili na území dnešného Slovenska, je vskutku znamenitá, najmä v dobe najrozličnejších symptómov kultúrnej apatie a pasivity. Koncert (Ne)známej hudby 18. 1. v Pálffyho paláci kvalitou výberu piesní dokázal, že ešte vždy je na čom budovať a významnou mierou k tomu prispeli sopranistka Stanislava Maggioni , tenorista Davide Maggioni a Peter Pažický , ktorý ich sprevádzal na klavíri. Zazneli nádherne upravené východoslovenské piesne Vítězslava Nováka, Ladislava Stančeka a Dezidera Kardoša, recitál umelci otvorili piesňami Adalberta (Bélu) Kélera (1820–1882).

(František Turák, HŽ 2017/1-2, s. 20, KA 18. 1. 2017)

Albrechtina: Peter Breiner 60

Tvorba Petra Breinera je krásna a originálna. Na základe vzoru umeleckých tvorivých ka- pacít dávnej minulosti i súčasnosti ukazuje jednu z možných ciest budúcej vážnej hudby, ktorá sa dostala do krízy, do slepej uličky vďaka pomýleným snahám niektorých tvorcov uprednostňujúcich excentrickosť, ultramódnosť, výstrednosť až jalovosť, nezrozumiteľnosť pred skutočným umením, pred kvalitou, čím došlo k fatálnemu odtrhnutiu vážnej hudby od bežného poslucháča.

 

(František Turák, HŽ 2017/7-8, s. 4-5, KA 19. 6. 2017)

Albrechtina: Jozef Kolkovič 60

Jozef Kolkovič študoval kompozíciu u Andreja Očenáša, Jozefa Sixtu a neskôr, na VŠMU, u Dezidera Kardoša, no po treťom ročníku (v roku 1979) sa rozhodol emigrovať a uplatnil sa ako virtuózny hráč na klávesových nástrojoch v rôznych progresívno-rockových zoskupeniach na Západnom pobreží USA. Generačne síce patrí k neformálnej skupine skladateľov vymedzenej menami Burlas – Godár – Breiner, jeho kompozičný jazyk však možno len s ťažkosťami priradiť k prúdu „postmoderny“, aspoň čo sa týka návratov k tonalite či historickým formám. Tieto ten dencie sa ho dotkli len veľmi okrajovo; ostal orientovaný modernisticky, intelektuálne náročný, expresívny a maximalistický vo vzťahu k možnostiam zvoleného inštrumentálneho média a tiež vo svojich požiadavkách na interpreta. Predvedenie Prelúdií len potvrdilo, že Kolkovič je prakticky nezaraditeľný, svojský – jeho klavírna dikcia bezozvyšku využíva tónový aj dynamický rozsah nástroja, možno v nej vybadať stopy vplyvov klavírnej hudby Debussyho, Messiaena či Ligetiho (v zmysle narábania so zvukom), prvky „postwebernizmu“ a pod., no tie nemajú eklektickú príchuť, sú viac stavebnými kameňmi v štruktúre, ktorá je štýlovo viac-menej autonómna. K jej úspešnému „dekódovaniu“ je na strane poslucháča potrebný istý stupeň orientácie v (nielen) klavírnej literatúre uplynulého storočia, ale napokon – prečo nie? Trocha hudobného vzdelania nikomu neuškodí...

V Magdaléne Bajuszovej našiel Jozef Kolkovič ideálnu interpretku už dávnejšie ( Deväť prelúdií nahrala v roku 2007 pre košickú Hevhetiu) a koncert vo Dvorane to iba potvrdil. Klaviristka disponujúca vynikajúcou technikou spojenou s rytmickou precíznosťou, neobyčajným citom pre farbu tónu a zároveň presvedčivo adresným a expresívnym fortissi- mom našla v nárokoch Kolkovičových textúr dokonalý priestor pre uplatnenie svojich kva- lít. Nehovoriac o čisto fyzickej výdrži a schopnosti koncentrácie, ktoré si uvedenie takéhoto cyklu bezpodmienečne vyžaduje. Sledovať neraz akrobatickú prácu jej rúk, najmä v okamihoch, keď intelektuálny kompozičný proces prenechal miesto nehatenej expresii, bolo neoddeliteľ nou súčasťou zážitku a aj pri dĺžke predvedenia nedovoľovalo poslucháčkej pozornosti ochabnúť ani na chvíľu. Po minulom „albrechtinovskom“ recitáli s klavírnymi suitami štyroch skladateľov 20. storočia si Magdaléna Bajuszová vzala na plecia alšie neobyčajne ťažké bremeno – a opäť si s ním dokázala poradiť s noblesou, tentokrát konečne na nástroji, ktorý jej to umožnil priam kráľovsky.

(Robert Kolář, HŽ 2017/7-8, s.5-6, KA 21. 6. 2017)