2011

2011

Koncert združenia Albrechtina v rámci cyklu (Ne)známa hudba, ktorý odznel 19. 4. v bratislavskom Pálffyho paláci, sa do análov domáceho koncertného života zapíše zlatými písmenami. Huslista a violista Milan Paľa s klaviristkou Magdalénou Bajuszovou, dvaja hudobníci, ktorí predstavujú „slovenskú interpretačnú extratriedu“, naštudovali a predniesli štvoricu extrémne náročných diel skladateľov 20. storočia: tri prakticky neuvádzané skladby „menšinových“ autorov Štefana Németha-Šamorínskeho a Alexandra Albrechta a na záver sugestívny skladateľský epilóg Dmitrija Šostakoviča. Obaja hudobníci sa v tomto programe prezentovali so závideniahodnou prednesovou suverenitou a technickou brilanciou, ktorej nechýbali hravosť a šarm, v prípade Šostakovičovho „opus magnum“ – Sonáty pre violu a klavír op. 147 – s nasadením a emocionálnym ponorom nevídanej intenzity.

[...]

V porovnaní so žánrovým a poslucháčsky prístupným charakterom Tancov je Sonáta plodom Némethovho vyspelého kompozičného štýlu, zrelým útvarom, akých je v slovenskej husľovej literatúre málo. Šestnásťminútovú skladbu s motoricky koncipovanými krajnými časťami predelenými intermezzom odohrali Paľa s Bajuszovou impozantným spôsobom.

[...]

Hoci toto monumentálne dielo ruského génia [Violová sonáta op. 147 Dmitrija Šostakoviča] poznáme z viacerých nenapodobiteľných interpretačných kreácií, podanie Paľu s Bajuszovou obstojí i v takomto exkluzívnom kontexte ako rovnocenný interpretačný pendant.

(Ivan Marton, HŽ 2011/7-8, s. 8, KA 19. 4. 2011)

Peter Pažický všetky tri sonátové diela naštudoval a predniesol spamäti, jeho klavírny prejav pôsobil uvoľnene, spoľahlivo a veľmi kultivovane. Ak by sa v budúcnosti umelec rozhodol viac venovať sólistickej kariére, bude to prospešné nielen pre poslucháčov, ale i pre neho samotného.

(Ivan Marton, HŽ 2011/7-8, s. 8, KA 16. 5. 2011)

Odkedy začalo v Bratislave pôsobiť občianske združenie Albrechtina, bratislavské koncertné cykly dostali vážnu lekciu o modernej tvorivej dramaturgii a objavovaní hudby, ktorú by sme, paradoxne, už dávno mali poznať. Naša slovenská hudobná realita má vážne trhliny, preto neostáva nič iné, len privítať aktivity zapáleného združenia hudobných nadšencov, ktorých spája spoločná snaha otvárať dvere skladateľským odkazom, na ktoré pozabudli tak slovenskí interpreti, ako aj dramaturgovia či muzikológovia. [...] Albrechtina chce tiež narušiť umelé forsírovanie súčasnej hudby na úkor poznania našej hudobnej tradície.

[...]

Rokmi spoločného pôsobenia zohratá dvojica interpretov [Ján Slávik a Daniela Varínska] neostala nič dlžná svojej vynikajúcej povesti. Pripomínať, ako im spoločná hra chutí, ako sa vzájomne dopĺňajú, ako pre seba a pre nás objavujú neznáme skladby, by bolo celkom nadbytočné. Inšpirovaní a so zápalom hrali skladby virtuózneho koncertného charakteru, pričom ale vtipne zdôraznili aj dielka salónneho typu [...]

(Melánia Puškášová, HŽ 2011/7-8, s. 8, KA 24. 5. 2011)

V podaní tejto talentovanej štvorice [Muchovho kvarteta] sme opäť dostali príležitosť počúvať skladby, ktoré Alexander Albrecht komponoval v rôznych obdobiach svojho života.

[...]

„Pred niekoľkými dňami som počul zahrať Kvarteto D dur v štúdiu s Aktardžievovcami; s ušľachtilým tónom, zrelým umením a technickou dokonalosťou vyčarili dielo do priestoru a éteru a prebudili vo mne opäť moje mladšie roky. Vari mi mohli dať niečo krajšie? Pre toto čarovanie som im tak z hĺbky celého srdca vďačný.“ [Alexander Albrecht: Túžby a spomienky] Čosi podobné zažilo i publikum na koncerte mladých Muchovcov.

[...]

Vďaka Muchovmu kvartetu II. vo výbornej interpretácii!

(Melánia Puškášová, HŽ 2011/7-8, s. 9, KA 20. 6. 2011)

Aj v prednese Koesslerovej skladby interpreti [členovia Muchovho a Moyzesovho kvarteta] znamenite vystihli jej charakteristický „secesný“ naturel s vrúcne prednesenou centrálnou časťou Adagio.

(Ivan Marton, HŽ 2011/11, s. 6, KA 6. 9. 2011)

V podaní univerzálnej Evy Šuškovej, ktorej nie je cudzia žiadna výrazová ani žánrová poloha, vyzneli celkom prirodzene, ako keby boli už dávnou súčasťou nášho domáceho vokálneho repertoáru. Vďaka takýmto interpretom sa tak, azda, aj v dohľadnej dobe stane.

[...]

sme si vypočuli vo veľmi sugestívnom podaní sopranistky Heleny Becse Szabóovej.

[...]

Interpretke [Helena Becse Szabó] sa darilo nielen uchopiť maďarský poetický text, ale ho aj emotívne sprostredkovať tej časti publika, ktorá maďarčinu neovláda, pričom kvalita vokálneho prejavu bola samozrejmosťou.

(Ivan Buffa, HŽ 2011/12, s. 9, KA 4. 10. 2011)

V tomto prípade úlohu dešifrovať odkazy a transformovať ich do živého, znejúceho posolstva zobrala na seba a v plnom rozsahu zvládla Jordana Palovičová. Klaviristka disponuje hudobnou inteligenciou, schopnosťou diferencovane pracovať s hudobným zvukom nástroja a dimenzovať jeho potenciál vo vzťahu ku kompozičnej štruktúre skladby. Vie preniknúť do podstaty, chápe tematické celky, vie vyladiť vzájomnosť hudobných fráz a vždy pritom dokáže vnímať a cizelovať kultúru klavírneho tónu.

(Ingeborg Šišková, HŽ 2011/12, s. 9, KA 18. 10. 2011)

Fančovič v týchto drobných klavírnych miniatúrach, skiciach a žánrových obrázkoch vystihol ich noblesnú poetiku.

[...]

Fančovič má veľké predpoklady pre tento typ hudby vrátane emocionálnej „brzdy“, bez ktorej by tejto hudbe hrozil salónny afekt. Bol suverénny tak v lyrike, ako i v dramatických polohách.

(Melánia Puškášová, HŽ 2011/12, s. 9, KA 3. 11. 2011)