2011 Koncert združenia
Albrechtina v rámci cyklu (Ne)známa hudba, ktorý odznel 19. 4. v bratislavskom
Pálffyho paláci, sa do análov domáceho koncertného života zapíše zlatými
písmenami. Huslista a violista Milan
Paľa s klaviristkou Magdalénou
Bajuszovou, dvaja hudobníci, ktorí predstavujú „slovenskú interpretačnú
extratriedu“, naštudovali a predniesli štvoricu extrémne náročných diel
skladateľov 20. storočia: tri prakticky neuvádzané skladby „menšinových“
autorov Štefana Németha-Šamorínskeho a Alexandra Albrechta a na záver
sugestívny skladateľský epilóg Dmitrija Šostakoviča. Obaja hudobníci sa v tomto
programe prezentovali so závideniahodnou prednesovou suverenitou a technickou
brilanciou, ktorej nechýbali hravosť a šarm, v prípade Šostakovičovho
„opus magnum“ – Sonáty pre violu a klavír
op. 147 – s nasadením a emocionálnym ponorom nevídanej intenzity. (Ivan Marton, HŽ 2011/7-8, s. 8, KA 19. 4. 2011)
Peter Pažický všetky tri sonátové diela naštudoval a predniesol spamäti, jeho klavírny prejav pôsobil uvoľnene, spoľahlivo a veľmi kultivovane. Ak by sa v budúcnosti umelec rozhodol viac venovať sólistickej kariére, bude to prospešné nielen pre poslucháčov, ale i pre neho samotného. (Ivan Marton, HŽ 2011/7-8, s. 8, KA 16. 5. 2011)
Odkedy začalo v Bratislave
pôsobiť občianske združenie Albrechtina, bratislavské koncertné cykly dostali
vážnu lekciu o modernej tvorivej dramaturgii a objavovaní hudby,
ktorú by sme, paradoxne, už dávno mali poznať. Naša slovenská hudobná realita
má vážne trhliny, preto neostáva nič iné, len privítať aktivity zapáleného
združenia hudobných nadšencov, ktorých spája spoločná snaha otvárať dvere
skladateľským odkazom, na ktoré pozabudli tak slovenskí interpreti, ako aj dramaturgovia
či muzikológovia. [...] Albrechtina chce tiež narušiť umelé forsírovanie
súčasnej hudby na úkor poznania našej hudobnej tradície. (Melánia Puškášová, HŽ 2011/7-8, s. 8, KA 24. 5. 2011)
V podaní tejto
talentovanej štvorice [Muchovho kvarteta] sme opäť dostali príležitosť počúvať skladby,
ktoré Alexander Albrecht komponoval v rôznych obdobiach svojho života. (Melánia Puškášová, HŽ 2011/7-8, s. 9, KA 20. 6. 2011)
Aj v prednese Koesslerovej skladby interpreti [členovia Muchovho a Moyzesovho kvarteta] znamenite vystihli jej charakteristický „secesný“ naturel s vrúcne prednesenou centrálnou časťou Adagio. (Ivan Marton, HŽ 2011/11, s. 6, KA 6. 9. 2011)
V podaní univerzálnej
Evy Šuškovej, ktorej nie je cudzia
žiadna výrazová ani žánrová poloha, vyzneli celkom prirodzene, ako keby boli už
dávnou súčasťou nášho domáceho vokálneho repertoáru. Vďaka takýmto interpretom
sa tak, azda, aj v dohľadnej dobe stane. (Ivan Buffa, HŽ 2011/12, s. 9, KA 4. 10. 2011)
V tomto prípade úlohu dešifrovať odkazy a transformovať ich do živého, znejúceho posolstva zobrala na seba a v plnom rozsahu zvládla Jordana Palovičová. Klaviristka disponuje hudobnou inteligenciou, schopnosťou diferencovane pracovať s hudobným zvukom nástroja a dimenzovať jeho potenciál vo vzťahu ku kompozičnej štruktúre skladby. Vie preniknúť do podstaty, chápe tematické celky, vie vyladiť vzájomnosť hudobných fráz a vždy pritom dokáže vnímať a cizelovať kultúru klavírneho tónu. (Ingeborg Šišková, HŽ 2011/12, s. 9, KA 18. 10. 2011)
Fančovič v týchto drobných klavírnych miniatúrach, skiciach a žánrových obrázkoch
vystihol ich noblesnú poetiku. (Melánia Puškášová, HŽ 2011/12, s. 9, KA 3. 11. 2011) |