2010

 

Takáto filantropia prominentného tvorcu vo vzťahu k iným autorom je v domácich hudobných pomeroch skôr výnimočná [...]

(Ivan Marton, HŽ 2011/3, s. 8, o Albrechtine)

 

Projekt Albrechtina zaujme predovšetkým záujemcov o tvorbu, aká sa na slovenských pódiách z rôznych dôvodov neobjavuje. Dramaturgia sa zameriava na skladby, ktoré nezazneli na verejnosti alebo im nebola venovaná dostatočná pozornosť.
[
...]
Detské piesne pre spev a klavír op. 13 Alexandra Moyzesa svojou jazzovou štylistikou dráždili „nacionalisticky“ zameranú kritiku už v čase vzniku (1931), v neskoršom období (po roku 1945) boli vyhýbavo označované ako „skladateľovo vybočenie“. E. Šušková svojou interpretáciou potvrdila, aké kúzelné takéto „vybočenie“ môže byť. Desať uspávaniek Jána Cikkera z roku 1973 a sedem riekaniek z cyklu Varila mamička kašičku Eugena Suchoňa boli intímnou a pôvabnou reflexiou folklóru, čo Šušková s Pažickým adekvátne vystihli a využili na doznenie recitálu.

(Ingeborg Šišková, HŽ 2011/3, s. 8, KA 31. 8. 2010)


Kus bratislavskej hudobnej histórie, ktorej reflexia bola príliš dlho udržiavaná na okraji oficiálneho záujmu, tu opäť, ako v poslednom období potešiteľne často, dostal zelenú najmä vďaka činnosti občianskeho združenia Albrechtina
[...]
Známe aj neznáme diela tohto večera našli v Magdaléne Bajuszovej priam ideálnu tlmočníčku. Popri svojej povestnej oddanosti hudbe 20. storočia všeobecne a slovenskej hudbe zvlášť opäť potvrdila mimoriadnu schopnosť zvládnuť za jediný večer obrovské penzum náročných, zväčša novonaštudovaných diel, a najmä obdivuhodne vystihnúť ich rozdielne charaktery, kompozičné štruktúry a dodať aj tým najrozsiahlejším kompozíciám ucelený a uchopiteľný tvar. Bajuszovej suverénna a zároveň neokázalá hra stojí celkom v službách interpretovaných diel, čoho výrečným dôkazom bola aj ohlásená zmena poradia dvoch posledných diel večera: namiesto pôvodne na záver plánovanej, pre klaviristu efektnej Bartókovej skladby V prírode sa rozhodla ukončiť program Némethovou hlboko osobnou klavírnou výpoveďou, Epitafom na tému Kamilkinej nénie (do hudby transformovaného žiaľu nad úmrtím dcéry).

(Alžbeta Rajterová, HŽ 2011/3, s. 9, KA 16. 11. 2010)

 

Lyrický, miestami až zastretý tón Čižmarovičovho nástroja pochádzajúceho z talianskej dielne 18. storočia sa postupne stal svietivejším a v zhode so svojou partnerkou [Zuzana Čižmarovičová] huslista dominoval v záverečnej Poetickej suite, kde krehkosť úvodu, elegancia štylizovanej sarabandy, esprit Scherza a vrúcnosť Uspávanky tvorili východisko k výborne prednesenému Finále – korune nielen skladby, ale aj celého koncertu [...]

(Ľubomír Chalupka, HŽ 2011/3, s. 9, KA 13. 12. 2010)