2013

Tento rok si pripomíname 170. výročie narodenia Jána Levoslava Bellu. Prvý koncert 4. ročníka cyklu (Ne)známa hudba (5. 3.) patril jeho tvorbe pre klavír. Náročnej úlohy sa zhostil významný slovenský klavirista  Peter Pažický, ktorý v Pálffyho paláci odohral skladateľovo kompletné klavírne dielo. Ako prvá zaznela Svätomartinská kadrila skomponovaná počas Bellových študentských rokov. Pažický s ľahkosťou vystihol nielen tanečný ráz hudby, ale aj ducha mladého skladateľa na začiatku profesionálnej dráhy. Variácie na slovenskú ľudovú pieseň Pri Prešporku na Dunaji sú ďalším opusom, ktorý interpret premyslel do posledného detailu. Introdukcia vyúsťuje do nástupu témy (tou je harmonizácia ľudovej piesne), využívajúc prvky rubata a tempových zmien. Klavirista podčiarkol jednoduchosť melódie a vo virtuóznych akordických rozkladoch v Allegro vivace či vo Finale. Tempo di mazurka, ktoré prináša mazurkový variant témy v tempovej gradácii, posunul skladbu do technicky náročnej roviny, s ktorou si bez zaváhaní poradil. Podobne možno hovoriť aj o jeho podaní Malých skladieb, romantických klavírnych miniatúr s typickou melodikou, premenlivou agogikou a invenčnou klavírnou štylizáciou. Kremnická hasičská polka je príležitostná kompozícia, ktorá nie je určená pre koncertné pódium, no kvalitná interpretácia dopomohla k zrozumiteľnosti autorovho zámeru a vyčarila úsmev. Variácie na slovenskú ľudovú pieseň Letí, letí roj sa formovým riešením ponášajú na predchádzajúce variácie dominantnosťou virtuózneho prvku, evolučným prístupom k varírovaniu témy, ktorý mal interpret pevne v rukách, i zvládnutým gradačným postupom k finálnej variácii. V Sonatíne e mol víťazí lyrický prvok nad dramatickým, čo Pažický vystihol v jemnej farebnej hre. Vrcholom večera bola azda najznámejšia Bellova klavírna skladba, Sonáta b mol. Zaznela jej druhá verzia, a to s náležitým beethovenovským pátosom, čo je vítané, keďže je vystavaná v intenciách beethovenovsko-brahmsovského sonátového cyklu. Večer uzatvoril valčík pre štvorručný klavír Bábikin sviatok, kde interpret spolupracoval s hosťom Vladimírom Šrankom.

[...]

Pažického hra je čistá a precítená, vyžarujú z nej pokora a úcta k Bellovej hudbe. Podarilo sa mu vystihnúť štýl „ľahších“ skladieb a pohotovo reagoval aj pri najzávažnejšom diele Bellovej klavírnej tvorby, jeho jedinej sonáte. Prezentoval hudbu rozsiahleho, štýlovo rôznorodého obdobia tvorby (medzi vznikom prvého a posledného klavírneho opusu skladateľa ubehlo 67 rokov) v rámci jediného koncertu na úrovni hodnej nahrávky.

(Magdaléna Stýblová, HŽ 2013/4, s. č, KA 5. 3. 2013)


Niet pochýb o tom, že Milan Paľa dnes stelesňuje jedného z najvýraznejších huslistov svojej generácie doma i v stredoeurópskom priestore. Presviedča o tom neustále, ako to napokon preukázal aj 29. 4. na treťom tohtoročnom koncerte cyklu Albrechtina. Okrem výnimočných sólistických kvalít sprevádza tohto 30-ročného hudobníka povesť neúnavného propagátora hudby, ktorá sa z nejakých príčin ocitla na periférii záujmu. Pokiaľ ide o program spomínaného koncertu, podtitulu cyklu „(Ne)známa hudba“ učinil zadosť.
[
...]
Zásluhou Milana Paľu malo publikum možnosť vypočuť si zriedkavo uvádzané skladby, k čomu prispel i fakt, že hudba takej technickej náročnosti čaká v našich podmienkach na svojho interpreta zvyčajne dlho
[
...]
S Paľom sme vždy svedkami strhujúceho virtuózneho zážitku
[...]

 (Alexander Platzner, HŽ 2013/6, s. 2, KA 29. 4. 2013)


... náš prominentný sólista Ján Slávik s klaviristkou Danielou Varínskou predniesli trojicu violončelových sonát z kompozičného odkazu slovenských skladateľov.
[...]

[v sprievodnom texte] Godár mapuje situáciu v našom hudobnom prostredí počínajúc prvou polovicou 19. storočia, eviduje všetky pokusy našich autorov o tvorivé uchopenie tohto vďačného formového druhu a napokon sa venuje charakteristike troch ťažiskových sonátových útvarov v slovenskej tvorbe 20. storočia, ktoré celkom oprávnene korunuje jeho vlastné dielo.
[...]

Zážitok z koncertu pri následnej súhrnnej reflexii predvedenej hudby bol unikátny. V týchto troch raritných violončelových sonátach sa sťaby v kvapke rosy zrkadlili celé dejiny slovenskej intelektuálnej society. Kafendova sonáta reflektuje náklonnosť našich kultúrnych dejateľov 19. storočia k nemeckému školskému i civilizačnému fenoménu... Skladateľ tvoril pod silným vplyvom novoromantickej poetiky, očarila ho hudba Richarda Straussa, čo je poslucháčovi zrejmé najmä pri počúvaní nádhernej pomalej časti sonáty.
[...]

Vilecova skladba ... Zo širšieho hľadiska reprezentuje štýlový naturel, ktorý na dlhé desaťročia ovplyvnil smerovanie slovenského dejinného vývoja.
[...]

Na konci sa týči Godárova Sonáta: pred očami sa nám na pozadí Šklovského pozoruhodného životného príbehu odvíja napínavý film o mizérii totalitných rokov, našom čase, navždy stratenom v neslobode, ale aj o dezilúzii zo súčasnosti, v ktorej sa krízová situácia človeka, napriek očakávaniam, ešte prehĺbila. Violončelo chvíľami kvíli, vzpína sa a bolestne stená, aby v odovzdanom závere našlo pokoru, mier a vyrovnanie. Jedno z veľkolepých hudobných svedectiev o súčasnosti, skladba s hlbokou výpovednou hodnotou. Ján Slávik a predovšetkým Daniela Varínska odviedli pri prednese trojice sonát poctivý kus práce. Hoci violončelista v náročných dielach Kafendu a Vileca chvíľami zápasil s intonačnými problémami, strhujúcou interpretáciou Godárovej skladby poslucháčov doslova zdvihol zo stoličiek. Tí užasnutí s napätím sledovali nevídane dramatický zápas violončela s klavírom – širšie historické konotácie im pritom sotva mohli uniknúť.

(Ivan marton, HŽ 2013/7-8, s. 12, KA 19. 6. 2013)


Neformálnosť interpretačného prístupu [Muchovho kvarteta], vyrovnanosť s naštudovaním hudobného materiálu, prienik do Bellovho kompozično-technického zámeru sa prejavil v Sláčikových kvartetách g mol e mol. Zapôsobilo chápanie striedania tónov, reagovanie na prácu s témami a zmysel pre tektoniku.
[
...]
Hudobná štruktúra od variácie až po záverečné fugato vyznela v ich interpretačnom vyjadrení priam „čitateľne“. Každopádne, tento večer komornej hudby sa zaradil medzi tie, ktoré prinášajú bezprostredný umelecký zážitok.

(Ingeborg Šišková, HŽ 2013/10, s. 8, KA 17. 9. 2013)