2024
(Ne)známa hudba 7/24: Hanuš Domanský - portrét skladateľa
20. 11. 2024 Bratislava, Dom Albrechtovcov, Jordana Palovičová, Juraj Tomka, Daniel Buranovský
(Ne)známa hudba Hanuša Domanského
Genius loci, ktorý na Kapitulskej ulici „v dome otvorených dverí u Albrechtovcov“ už desaťročia (napriek rozličným neprajným okolnostiam) pôsobí, je svedkom mnohých udalostí, ktoré sa potichu zapisujú do dejín slovenskej hudby. Jednou z nich bol aj koncert z diel slovenského skladateľa Hanuša Domanského (1944–2021) pri príležitosti jeho nedožitých 80. narodenín. Domanský bol dlhoročným organizátorom hudobného života (Slovkoncert, Zväz slovenských skladateľov, Slovenský hudobný fond, redakcia hudobného vysielania Česko-/ Slovenského rozhlasu v Bratislave). Zároveň bol tvorivou osobnosťou, ktorej kompozičná reč si rýchlo získava sympatie aj tej časti poslucháčov, ktorá sa s dielami rodáka z Nového Hrozenkova doposiaľ nestretla.
Na koncerte sa predstavili traja pedagógovia VŠMU v Bratislave – huslista Juraj Tomka, klaviristi Jordana Palovičová a Daniel Buranovský. Už samotný výber diel –Fragment sonáty, Sonáta – fantázia (Večná pieseň) –a ich farebná interpretácia v podaní Jordany Palovičovej sa hodili do melancholickej novembrovej nálady. Delikátny prejav, nápaditá práca s mnohovrstevnou faktúrou i s elementom času či drobnokresba s jemnými výrazovými nuansami boli adekvátne akustike i možnostiam priestoru, ktorý je prajný prezentácii sólových i komorných diel.
Precízna a kultivovaná hra albrechtínskeho „dvorného“ huslistu Juraja Tomku v sólovej skladbe Dianoia (z r. 1976, za ktorú Domanský získal Cenu J. L. Bellu) bola aj na tomto koncerte dôkazom, že dokáže spoľahlivo udržiavať rovnováhu medzi muzikálnou výrazovo-technickou stránkou a racionálno-analytickým prístupom k interpretácii diel rôznych štýlových období, Domanského tvorbu nevynímajúc. Meditatívnosť úvodného Adagia, v ktorom autor používal najmä septimové a nónové intervaly, vystriedalo presvedčivé dramatické furioso strednej časti Vivo energico. Skladbu Dianoia uzatvorilo Andante cantabile s precíteným pokojným chorálom v závere, sprevádzaným pizzicatom v ľavej ruke.
Výnimočným momentom koncertu bola sugestívna premiéra skladby Staroslovanská balada pre husle a klavír z roku 2020, ktorá patrí medzi posledné dokončené opusy skladateľa. Tomka s Palovičovou vystihli náladu a rapsodickosť diela vystavaného na ľudovej piesni, rešpektujúc zachované interpretačné poznámky autora v partitúre (pokyny k fantazijnému prednesu, pedalizácii, fermátam, agogike atď...).
Daniel Buranovský sa Domanského tvorbou zaoberá takmer dve desaťročia, premiérovo uviedol a nahral viaceré jeho diela. Štyri klavírne portréty z r. 2005–2010 (Con fantasia, Nostalgický salónny valčík, Reč vtákov, Slovakofónia) boli ukážkou par excellence Domanského hudobnej reči, ktorá sa (cca od r. 2000) viac prikláňala k tonalite než k preferencii avantgardných prístupov. Tie boli typické pre skoršiu tvorbu, do ktorej patrilo aj záverečné číslo koncertu – technicky náročné dvojčasťové Dithyramby (1980), vzdávajúce hold starému majstrovi a Igorovi Stravinskému, ktorého Domanský dlhé roky obdivoval. Buranovský skladbe dožičil potrebnú zvukovosť, rytmickú pregnantnosť i patričný výraz. V r. 1979 Domanský v rozhovore pre Hudobný život uviedol :„Som presvedčený, že bez hlbokého zážitku nemôže existovať sila umeleckej výpovede.“ A ja si dovolím tvrdiť, že silná výpoveď troch umelcov na tomto koncerte zaiste zanechala v prítomných hlboký hudobný zážitok.
(Jana Zelenková, HŽ 2024/12, s. 5-6, https://hudobnyzivot.sk/clanok/neznama-hudba-hanusa-domanskeho)
(Ne)známa hudba 1/24: Joseph Kaspar Mertz - Bardenklänge
28. 2. 2024 Bratislava, Dom Albrechtovcov, Martin Krajčo
Albrechtina: Martin Krajčo, Mertz
Do albrechtovského domu na Kapitulskej sa po mnohých rokoch vrátil duch domáceho muzicírovania. Stav rekonštrukcie vnútorných priestorov naznačuje, že sa tam môže usadiť už natrvalo, čo je mimoriadne potešujúce. Presídlila doň aj Albrechtina, ktorej prvý tohtoročný koncert symbolicky patril hudbe prešporského rodáka Josepha Kaspara Mertza, hudbe vyslovene určenej na predvádzanie v intimite domáceho prostredia.
Jediným interpretačným protagonistom večera bol človek v tejto oblasti azda najpovolanejší – Martin Krajčo. Nielen preto, že tvorbu gitarového virtuóza a veľmi plodného skladateľa prvej polovice 19. storočia skvostne nahral na dvojalbume Kukuk (Hudobné centrum 2021), ale najmä preto, že je s jej estetikou doslova zžitý a absolútne dokonale rozumie jej najjemnejším technickým a výrazovým detailom.
Okrem toho je vlastníkom kópie dobového viedenského nástroja Johanna Georga Stauffera z r. 1821, ktorý má napriek menšiemu korpusu obdivuhodný dynamický rozsah, nehovoriac o impozantnom okrúhlom tóne, ktorý znie vyrovnane vo všetkých registroch.
Zvuk vzácneho nástroja naplnil vypredanú koncertnú sieň albrechtovského domu vo výbere skladieb z jedenástich zošitov Mertzových Barden-Klänge op. 13 vydaných v r. 1847 a 1851. Boli to skladbičky menšieho rozsahu, často s typizovaným charakterom (Večerná pieseň, Nepokoj, Vzdialenej, Milostná pieseň, Modlitba…), viac alebo menej inštruktívne zamerané skladby bez programového zamerania (Etuda, Capriccio, Scherzo), ale aj technicky a výrazovo omnoho ambicióznejšie kusy väčšieho rozsahu (Tarantela, Roztomilé variácie, Detská rozprávka). Spoločné však mali jednak – celkom pochopiteľnú –, nástrojovú idiomatickosť, jednak vyspelý, košato rozvinutý harmonický jazyk, ktorý už opustil bezpečný prístav klasicizmu a v nejednom okamihu sa vydáva na vzrušujúce cesty chromatiky. Oba aspekty, technická brilantnosť aj harmonická výrečnosť, slúžili jedinému cieľu – zvýrazneniu expresie a osobného charakteru hudby.
Melódia vo vrchnom hlase podoprená bohatou figuráciou v drobných rytmických hodnotách, zádrže v stredných registroch, oktávy, flažolety, rýchle rozklady akordov vyžadujúce okamžité zmeny polohy ľavej ruky – to všetko ukazovalo, že gitara je nástroj porovnateľný s klavírom, pokiaľ ide o tlmočenie komplexnej hudobnej informácie. Niekedy dokonca s dobovým orchestrom, akoby v skratke sprostredkujúc jeho sadzbu. Inokedy je zasa schopná porovnávať sa s virtuóznou husľovou štylistikou. A pritom tieto prvky aj v tých najzložitejších kombináciách akoby prirodzene išli „do ruky“, aspoň tak sa javili v stvárnení Martina Krajča. Jeho schopnosť s neomylnou presnosťou dešifrovať notový text, nestratiť sa v jeho plnosti, dynamicky a farebne odlíšiť jednotlivé vrstvy (v tomto smere gitara spomedzi viachlasných nástrojov prakticky nemá konkurenciu) a k tomu sa ešte s mimoriadnym vkusom „pohrať“ s detailmi artikulácie a drobnej agogiky, ma opakovane v pozitívnom zmysle zaráža. Obzvlášť v prípadoch, keď nešlo len o drobnosti, ale kompozične prepracované cyklické celky. Tu sa Krajčov cit pre tektoniku javil podobne neomylný.
Pravdaže, nešlo tu v prvom rade o dokonalé technické zvládnutie, akokoľvek samo osebe vzbudzuje obdiv. Hlavnou pridanou hodnotou bolo sprostredkovanie neobyčajnej charakterovej pestrosti Mertzovej hudby, ktorá v prvotriednej interpretácii dokáže prehovárať k poslucháčovi aj po takmer dvoch storočiach.
V Dome Albrechtovcov sa okrem toho udomácnilo aj krásne a výborne udržiavané krátke krídlo značky Yamaha. To znamená, že na Kapitulskej sa čoskoro môžeme tešiť na ďalší prílev kvalitnej komornej hudby…
(Robert Kolář, 29. 2. 2024, https://hudobnyzivot.sk/clanok/albrechtina-martin-krajco-mertz)