2025

(Ne)známa hudba 6/25: Klavírne dielo Jánosa Tamása

22. 6. 2025 Bratislava, Dvorana VŠMU, Magdaléna Bajuszová

M. Bajuszová objavuje Tamásov temný svet

Už to akosi prirodzene patrí k naturelu Magdalény Bajuszovej, že po dlhšej tvorivej odmlke príde pozvánka na klavírny recitál, v rámci ktorého interpretka siahne na dno fyzických aj duševných síl a publikum bude potrebovať niekoľko dní, aby spracovalo, čo mu bolo predostreté. Inak to nebolo ani na samom začiatku leta, keď si klaviristka sadla k nástroju vo Dvorane (po asi ročnej pauze vynútenej operáciou ruky) a priviedla k životu rozsiahly výber z tvorby celkom neznámeho autora, doslova v duchu podtitulu koncertného cyklu združenia Albrechtina – (Ne)známa hudba.

Neznámou osobnosťou bol János Tamás (1936–1995), skladateľ, klavirista, dirigent a pedagóg maďarsko-židovského pôvodu, ktorého z domoviny vyhnali neblahé pomery po sovietskej invázii v decembri 1956, a ktorý svoje doživotné útočisko našiel vo švajčiarskom Aarau, kde napokon aj (vlastnou rukou) zomrel. Nasledoval podobnú cestu ako viacerí jeho krajania, z ktorých najznámejší je nepochybne György Ligeti a tiež jeho učiteľ Sándor Veress, ktorému sa (na rozdiel od Ligetiho) podarilo získať azyl aj pedagogické miesto vo Švajčiarsku. Typický osud emigranta sa podpísal na tom, že Tamásov pomerne obsiahly tvorivý odkaz zostal dlho nepovšimnutý, takže koncert v ono letné nedeľné odpoludnie sa stal významným míľnikom v jeho znovuobjavovaní. Aj preto, že bol spojený s nahrávaním – so snahou pokryť a zaznamenať čo najviac z jeho klavírneho diela.

Najprv pár slov k interpretácii. Koncentráciu aj kvalitatívnu konzistentnosť hry Magdalény Bajuszovej počas bezmála dvojhodinového recitálu bolo možné len s tichým údivom obdivovať. Ani náznak únavy či poľavenia v sústredení, a to sa po celý čas musela pohybovať v klaviristicky mimoriadne náročnom (hoci efektnom) teréne. Obzvlášť obdivuhodne vyzneli rýchle časti Tamásových sonát, kde klaviristka neváhala zariskovať a pustiť sa do hraničných tempových oblastí, pričom čitateľnosť jej artikulácie ostávala nedotknutá. Bravo!

Ešte väčší obdiv si však zaslúži jej mentálna výdrž, schopnosť zaoberať sa svetom hudby Jánosa Tamása s intenzitou potrebnou na prípravu takéhoto recitálu. To nebola ľahká úloha – nielen pre estetické smerovanie, dané dobovými okolnosťami, ale najmä pre skladateľov osobnostný profil, aspoň podľa toho, ako sa premietol do jeho tvorby. Osud večného vyhnanca, ale zrejme aj sklon k videniu sveta viac v  temných odtieňoch predstavuje pre interpreta – popri nevyhnutnom zvládnutí technických výziev – záťaž, s ktorou sa musí vysporiadať.

V prvej polovici programu, kde zazneli Tamásove prvé dve z troch klavírnych sonát a Rapsódia (všetky z 80. rokov), vo mne dokázala výraznejšie zarezonovať iba mladícka Sonatína, vytvorená v posledných mesiacoch autorovho života v Maďarsku (1956), ešte pod vplyvom kodályovského alebo bartókovského tvorivého milieu. Najmä pri cyklických formách prevládal pocit, že Tamás síce dokáže predostrieť zaujímavé nápady, no fungujú iba v danom momente, dojem celku sa rozplýva vo trieštivej fragmentárnosti a je veľmi náročné mentálne ho podchytiť.

Skladby vybrané do druhej polovice už zanechali priaznivejší dojem. Hlbokým zážitkom bola dramatická Tretia sonáta, podobne aj pointa Balady doslova s búšením (pohrebného?) zvonu. Hraničná expresivita tu veľmi dobre súznela s rýdzo hudobnou dramaturgiou. Posledná skladba recitálu, stručná Lichtspiel, bola skutočnou hrou svetla vo zvuku; s kompozične zaujímavým zapojením najvyšších poschodí klavírneho diskantu zapôsobila po dovtedajšej prevahe temných registrov ako vytúžené vyslobodenie z pút pozemskej existencie. Spomenúť treba aj zbierku štrnástich miniatúr Eisblumen, ktoré akoby odkazovali k Štrnástim bagatelám Bélu Bartóka a zrejme mali ambíciu osloviť mladého (detského?) interpreta či poslucháča. Všetkým tým žánrovým obrázkom elégie, samoty, hmly, stmievania a súmraku však chýbala iskra príslovečného bartókovského (či ligetiovského) humoru, ktorý by kde-tu vniesol trocha svetla a výrazového kontrastu, aby celú vec trocha odľahčil. Aj preto – pri nesmiernom obdive k výkonu klaviristky – dnes neviem, či sa pustím do opätovného kontaktu s týmto svetom, keď bude hotová nahrávka. Stále váham…

(Robert Kolář, HŽ 2025/6, s. 10-11,  https://hudobnyzivot.sk/clanok/magdalena-bajuszova-objavuje-tamasov-temny-svet)

(Ne)známa hudba 5/25: Sonatíny pre husle a klavír pri príležitosti 100. narodenín prof. Mikuláša Jelinka

14. 5. 2025 Bratislava, Dom Albrechtovcov, Juraj Tomka, Maroš Klátik

Jarný koncertný špeciál z Bratislavy

12.–22. 5. 2025

Quasars Ensemble/Albrechtina/Galéria Pálffy/VŠMU/Orfeus/A4

Ivan Buffa, Tina Žerdin, Jozef Eliáš/Ivan Šiller/Juraj Tomka, Maroš Klátik/Jordana Palovičová/Lea Tomašiková/študenti a pedagógovia katedier HTF VŠMU a hostia

Jarná koncertná ponuka v Bratislave bežne pripomína prietrž mračien; nadmiera podujatí v hlavnom meste, najmä v jarných a jesenných mesiacoch je v hlavnom meste dobre známym fenoménom. Koncertný maratón, ktorý som absolvoval počas dvoch týždňov uprostred mája, však bol predsa len čímsi špecifický. Zvláštnou zhodou okolností v ňom ožívala domáca tvorba – v spomienkach, ale aj tá súčasná, aktuálne vznikajúca –, hoci, prirodzene, nielen tá. Koncertov bolo naozaj veľa, namiesto jednotlivých recenzií prinášam voľný prúd dojmov a asociácií, viac-menej chronologicky zoradených, bez nároku na úplnosť či objektívnosť…

...

O deň neskôr moje kroky viedli do Domu Albrechtovcov, kde si prítomní mohli pripomenúť blížiace sa sté narodeniny významného slovenského huslistu a pedagóga husľovej hry Mikuláša Jelínka. Samozrejme, za prítomnosti oslávenca, bodrého, tešiaceho sa obdivuhodnej fyzickej aj mentálnej kondícii, za ktorú istotne vďačí svojej činorodej povahe a neochabujúcemu zmyslu pre humor. Srdečný osobný vzťah k Mikulášovi Jelínkovi viaže aj primária Muchovho kvarteta a skúseného komorného hráča Juraja Tomku, ktorý v spolupráci s klaviristom Marošom Klátikom ako darček vzácnemu hosťovi aj publiku predostrel celý rad sonatín pre husle a klavír, pričom už vopred s úsmevom varoval, že dĺžka programu bude reflektovať dlhovekosť oslávenca. Skvelé bolo, že gro tvorili diela slovenských autorov: Schneider-Trnavský, Figuš-Bystrý, Suchoň, Vilec, Burlas (Sonatína pre husle sólo), plus k tomu širší kontext – prešporsko-viedenský (Hummel), budapeštiansky (Volkmann) a pražský či pražsko-newyorský (Dvořák). Sediac v poslednom rade, dychtivo som vstrebával každý tón, porovnával poetiky, nechal sa unášať invenciou... Jednoznačne pozitívnym zážitkom bolo uvedomenie si, že domáca tvorba aj v tomto zmysle predstavuje nepopierateľné kvality, bez ohľadu na generačné či slohové súvislosti. Nemáme sa za čo hanbiť, len túto hudbu musíme uvádzať častejšie, udržiavať ju pri živote. A dobrá husľová pedagogika je podmienkou sine qua non. Už menej pozitívnym elementom bola síce ambiciózna, no predsa len predimenzovaná dramaturgia. Akoby chcela obsiahnuť úplne všetko, interpretačná aj poslucháčska koncentrácia však má svoje fyziologicky podmienené limity…

...

(Robert Kolář, hudobnyzivot.sk, 15. 6. 2025, HŽ 2025/6, s. 10-11,  https://hudobnyzivot.sk/clanok/jarny-koncertny-special-z-bratislavy)